Ako sme cestovali za Svätým Otcom

"Bude to drsné. Boj o prežitie začína.“

Toto motto nás sprevádzalo od začiatku našej dobrodružnej cesty, ktorá sa na boj o prežitie nielen podobala, ale ním aj naozaj bola. No nebol by to Šamorín, keby dovolil prekážkam, aby zmarili stretnutie, aké človek zažije možno raz za život.

Nad našou účasťou na Svetových dňoch mládeže v Madride sme začali uvažovať viac než pred rokom. Cesta, strava, ubytovanie a samozrejme jedna z najdôležitejších položiek- cena. Dostali sme ponuku na cestu spojenú s viacerými pútnickými miestami za lukratívnych 200 €, v ktorej malo byť zahrnuté všetko ( ani si neviete predstaviť, aký to je relatívny pojem :) ). Prihlásilo sa nás rovných desať. Zaplatili sme zálohu a čakali na ďalšie informácie až do samotného augusta, keď sme sa konečne dozvedeli dátum odchodu a príchodu, no nielen to. „Všetko“ zahŕňa cestu autobusom, ubytovanie v autobuse a vo vlastných stanoch, vlastnú stravu a žiadnu registráciu (=žiadny balíček pútnika). Po týchto informáciách mali viacerí chuť zdupkať, avšak po zaplatení zálohy by sa utekalo len veľmi ťažko.

Odísť sme mali v nedeľu 14. augusta. Pár dní pred samotným odchodom sa nám odhlásili šoféri autobusu, a tak sa nanovo zháňali ďalší. Našťastie sa všetko podarilo, len náš odchod sa posunul na ďalšiu noc. Vzhľadom na okolnosti sme boli radi, keď sme konečne opustili hranice Slovenska.

Prvou zastávkou po prebdenej noci v autobuse bolo Taizé, kde sme prvý aj posledný krát použili naše stany. Celý nasledujúci deň sme mali voľno, mohli sme sa zúčastniť na omši, chválach, katechézach, či prechádzať sa po okolitom francúzskom vidieku. Bolo zaujímavé sledovať, koľkým mladým ľuďom z celého sveta nerobil problém jazyk, aby mohli uvažovať nad Božím slovom.

Na druhý deň sme sa ocitli v Lurdoch, kde sme videli niekoľko extrémov. Viac chorých ľudí ako zdravých, podobizeň Panny Márie hoc aj na zapaľovači alebo vreckovom nožíku alebo 50kg sviečku za 280 €. Aj napriek tomu sa našli ľudia, ktorí nezabudli na pôvodný účel tohto miesta a nenechali sa ovládnuť komerciou dnešného sveta.

A konečne to prišlo. Madrid. Po veeeľmi dlhom pátraní sme našli slovenskú základňu, vystúpili z busu a dali si konečne po paštétach, roztečenej saláme, či detskej výžive aj nejaké teplé jedlo – instantnú polievku. Zašli sme do kostola sv. Anny, kde boli aj ostatní Slováci, ktorí pokračovali v katechéze. Keďže už bol piatok, mali poslednú prednášku. Nadväzovalo sa na to, čo sa hovorilo v predošlé dni, keď sme tam neboli. Používali sa veci z balíčka pútnika, ktorý sme nemali. Rozdeľovalo sa do skupiniek, o ktorých sme nevedeli. Asi sa nebudete čudovať, keď vám poviem, že sme si pripadali trochu stratení. Keď sme sa o čosi neskôr vydali obzrieť si Madrid, všetko už bolo zablokované kvôli večernej krížovej ceste s pápežom. Keďže po dvojhodinovom peškovaní popri závorám, davu ľudí a nedôverčivých policajtoch sme nevideli takmer nič, rozhodli sme sa usadiť na chodníku, kadiaľ mala viesť o 2 hodiny krížová cesta. Napokon sa to ukázalo ako celkom úspešný ťah, pretože tí vyšší z nás mali šancu uvidieť aj papamobil so Svätým Otcom. Kým sme konečne došli v noci k busu, zistili sme, že nemáme kde spať, keďže šoféri si robili povinnú pauzu. Našťastie sa nám podarilo vybaviť kľúce od farskej záhrady, kde síce suchá tráva prepichávala karimatky, no môžem konštatovať, že spánok vo vodorovnej polohe naozaj stál za to.

Na druhý deň sme od zaregistrovaných účastníkov dostali každý po jednom stravnom lístku, čo zdvihlo našu náladu o 200%. Po prezretí tých najkrajších pamiatok sme sa teda rozhodli, že sa najeme v pravej španielskej reštaurácii. Predstava teplého jedla sa nám rozplynula pri pohľade na malé bagetky s chipsami a colou, no stále sme boli vďační aj za tento obed o štvrtej popoludní. Potom sme sa presunuli na metro, kde zablokovali poslednú zástavku Cuatro Vientos – zastávku, na ktorú sa v tej chvíli chceli dostať 2 milióny mladých ľudí. Vystúpili sme teda o jednu skôr a smerovali sme k letisku pri 42 stupňovej teplote. Našťastie, domáci boli natoľko solidárni, že na nás z balkónov vylievali vedrá vody a striekali nás z hasičského auta. Kým sme sa na dostali do sektora 4 pre nezaregistrovaných, bolo už 8 hodín večer. Teda, prišli sme zhruba o 3 hodiny neskôr, ako sme plánovali. Na prašnom letisku, ktoré bolo ohradené ostnatým plotom, sa nám podarilo nájsť svoje miesto opäť medzi Slovákmi, ktorí boli veľmi ochotní a prijali nás medzi seba. Onedlho však začala búrka, ktorá nie a nie prestať a tak nám (opäť Slováci) ponúkli miesto vo veľkom, vraj nevyužívanom, prázdnom stane. Keď sme si tam konečne rozložili svoje veci, postupne pribúdalo v stane ľudí a ľudí, ktorí mali tento stan rezervovaný ... až ich tam bolo napokon viac než dosť a tak sme sa vrátili na svoje pôvodné miesto pri vode, toaletách, repráku a veľkoplošnej obrazovke a išli sme spať. Toľko naša účasť na sobotnej vigílii.

Všetko vyvrcholilo v nedeľu, omšou s pápežom. Všade, kam sme sa pozreli, sme videli vlajky z celého sveta – Kanada, Portugalsko, Čierna Hora, Kolumbia, Nový Zéland, Ukrajina, či Brazília. No vlajky neboli také dôležité. Dôležití boli mladí ľudia, dva milióny mladých ľudí, ktorých nezastavila vzdialenosť, či únava, aby prišli vyznať svoju vieru a vypocuť si posolstvo, ktoré mal pre nich Svätý Otec. Nebáť sa vyznávať svoju vieru, byť zakorenení a postavení na Ježišovi Kristovi a v neposlednom rade, podeliť sa o toto posolstvo so všetkými mladými, ktorých máme okolo seba. Veď kto raz zakúsi Ježišovu lásku, túži ju rozdávať aj naďalej. Po záverečnom požehnaní sa zďaleka nič neskončilo. Práve naopak, vtedy sa to všetko začalo. Preniesť odkaz, ktorý nám Benedikt zanechal, aj do reálneho života – doma, v práci, v škole, vo farnosti. To, či sa nám to podarí, ukáže až čas.

Naša výprava po Madride pokračovala do Barcelony, kde sme sa zložili na pláži o 4 ráno a zaspali v spacáku pri šume mora a poriadnej zime. Dostali sme sa aj do talianskych Álp a napokon k moru do talianskeho Lido di Jesolo. Vrátili sme sa domov vyhladovaní, nevyspatí, nachladnutí z klímy, spálení od slnka, doštípaní od mravcov, okradnutí od zlodejov ... no obohatení o niečo vzácne, čo nám nikto nevezme. Nielen o posolstvo, ktoré nám zanechal Svätý Otec Benedikt, ale aj o skúsenosti, atmosféru veriacich mladých ľudí a pocit, že nie sme sami a môžeme sa spoľahnúť jeden na druhého. A to je niečo, čím budeme žiť ešte veľmi dlhú dobu. Minimálne do ďalších Svetových dní mládeže v Rio de Janeiro. :) Ale tentokrát s registráciou.